Sisi & Freddy :)

Dopredu chcem upozorniť, že tento príbeh je vymyslený a nezobrazuje žiadne skutočnosti. Má to však jeden háčik... Tento príbeh je venovaný mojej kamarátke Arye :-)

Je o princeznej Sisi, ktorá chodí do normálnej školy, medzi normálnych ľudí a nikto nevie, že je princezná... Viac sa dozviete v príbehu, čo je aj denník princeznej Sisi... :D  

*

*

*

*

*

2.Apríl:

 Hodina Dejepisu:  Dnes je naozaj nudný deň... Dosť, že máme voľnú hodinu, ešte aj musím počúvať tie klebety okolo. Koho zaujíma, že Kristen Leftwoodová chodí s Billym? Prečo si Eleanor (dievča s najkrajšími vlasmy na škole),  prefarbila vlasy na modro? Nikoho! Mňa to teda  určite nezaujíma! Je pravda, Eleanor to trocha prehnala. Čo by som ja dala za tie jej dlhé blond vlasy...  Ku mne sa ako hrozne zachovala tá matka príroda. Odmalička som bola so svojim životom nespokojná. Čo mám robiť, keď  mám kučeravé čierne vlasy a čierne oči? Všetci na škole sú taký rovnaký, len ja musím byť iná. Nerobím to naschvál, je to už raz tak. Môj výzor nie je v mojom živote to najhoršie...  Osud sa ku mne zachoval ešte horšie. Bývam v detskom domove! Našťastie tam bývam aj s mojou najlepšou kamarátkou Yoshiko. Meno má japonské, ale  vraj sa narodila tu, v Californii. Ona aspoň mala mamu, ja nikoho. Vôbec netuším, kde mám svojich rodičov. Stále sa pýtam sama seba, prečo sa na mňa vykašľali? Čo ich viedlo k tomu, aby sa  o mňa nepostarali? Občas som na nich aj príliš nahnevaná, no život ide ďalej... Akú mám teda budúcnosť? No future! Keď budem mať osemnásť, pochybujem, že mi niekto zaplatí výšku. Preto sa musím snažiť všetko robiť najlepšie. Niektorí sa mi za to posmievajú, že mám samé jednotky. To ale nie je moja chyba! Chcem sa stať slávnou, nech to bude čokoľvek. V minulosti som snívala o herectve, speváckej kariére. Mohla by som byť aj slávna spisovateľka, maliarka, klaviristka, alebo aj slávna tanečníčka, veď tanec mi celkom ide. Sú to síce obyčajné sny, môžu sa však splniť! Čím sa ešte môžem stať, aby som bola slávna?

Po škole:  Išla som teda domov, v škole bolo tak mŕtvo, že by sa tam ani zombíci cítili, ako doma. Ja bohužiaľ domov nemám...

V decáku nebol ešte nikto, iba Melisa a Yoshiko. Melisa sa o nás stará a pomáha nám, ale niekedy mi tá jej prehnaná starostlivosť lezie na mozog. Raz keď som spala u kamarátky, zavolala políciu, aby ma šli hľadať. Určite to robí len preto, že nás ľutuje...

Yoshiko sedela na posteli a listovala v nejakom komiksovom   časopise. Hneď, ako som vošla do izby, časopis zatvorila a objala ma.

„Ahoj Sisi, ako bolo v škole?“ spátala sa ma.

„Nuda! Ozaj, vedela si, že tvoj milovaný Billy chodí s Kristen?“

„Čo? No nevadí, mňa to nezaujíma... To sa dalo čakať, že si vyberie tú namyslenú kravu.“

„Ja viem, škoda, že si bola dnes u lekárky. Veľmi som sa nudila, nenormálne si mi dnes chýbala!“

„Aj ty mne. Bohužiaľ už za mesiac mi dajú na zuby strojček.  To sa už Billymu definitívne páčiť nebudem...“

„Hlavu hore, ty si oveľa krajšia od Kristen. Ona má predsa tisíc ton make upu na tvári, ty nemusíš mať ani make up a vyzeráš perfektne.“

„Naozaj?“

„Veď sa pozri do zrkadla a uvidíš!“ 

„Musím ti niečo povedať...“ povedala Yoshiko. Fakt ma to rozhodilo. Nevedela som, o čom mi chce hovoriť. Keď som z niečoho mimo, veľmi ma to štve.

„Čo také? Snáď to nie je nič vážne! Alebo je?“

„To ti musí povedať aj Melisa.“

Tak tomu som už vôbec nerozumela. Prečo práve Melisa? Veď Melisa je naša opatrovateľka a ona by sa do súkromných záležitostí nemala miešať...

„Melisa?! Tebe preskočilo? My sa tu budeme rozprávať o chalanoch a Melisa sa má k nám pridať? Tak to teda nie!“

„Sisi, nie o chalanoch, ale o tebe!“

„Čo? Nerozumiem...“

„Melisaaaaa, poď sem, povieme jej to!“ Už som naozaj nevedela, o čo išlo. Veľa veciam chápem, viem aj na jednotku vypočítať tie najzložitejšie rovnice a vzorce, ale tomuto som nerozumela.

„Prišla ti pošta, Sisi...“

„Tak mi ju daj, prosím. Od koho je? Zo školy, alebo od nejakej kamarátky na prvého apríla?“

„Nie, niečo úplne iné. Malá Emma ráno, keď mala ísť do škôlky odtrhla kúsok obálky, tak sme si to prečítali. Prepáč nám to, prosím.“

„To nevadí, veď pochybujem, že to bude niečo tajné. Veď mne nikto nič neposiela, určite je to len nejaký nudný dopis kamarátky z dovolenky...“

„Ani by som nepovedala...“ Ozvala sa Yoshiko.

„Tak si to teda prečítam,“ povedala som. Otvorila som obálku a keďže bol nudný deň, unudene som si to začala čítať. No pri prvej vete som z toho bola ešte viac mimo. Kto sa už v dnešnej modernej dobe oslovuje „Milá Princezná Samiyjah Zahrah.“

Pokiaľ viem, ja sa volám Sisi a nie nejaká...

„Princezná? Čo im šibe? To určite nepatrí mne tento list!“

„Ale patrí. Tvoji rodičia žijú v kráľovstve. Dali ťa do detského domova, pretože inak by ťa zabili ich nepriatelia z iných krajín. Tvoji rodičia sú správny ľudia, oni ti chceli vždy len dobre.“

Nič som nemohla povedať. Neopísateľný pocit. Vždy som túžila mať rodinu, ale takúto?

„Sisi, prečítala si si celý list?“ pýtala sa Yoshiko.

„Áno. Nerozumiem tomu. Robí si niekto zo mňa prvý apríl?“

„Nie! Si princezná, pochádzajúca zo vzdialenej krajiny...“ Vysvetľovala Yoshiko.

„Vy ste to celý ten čas vedeli?“

„Nie. Dnes ti po prvý krát ti prišla pošta odtiaľ. Prišli ti aj nejaké zvláštne veci...“

„Kde? Načo? Keď si do teraz na mňa nespomenuli, tak prečo zrovna teraz?“

„Nevieme. Začiatok je písaný po anglicky, ale ostatné je napísané tuším že po arabsky. My to nevieme prečítať. Nepoznáš niekoho, kto by to vedel prečítať?“  spýtala sa ma Melisa.

Vlastne... Aj áno! Jedna stará suseda, ktorá odtiaľ pochádza... Prečo mi to nenapadlo skôr?! Urite ich pozná! 

U susedy :

Ešte predtým než som zazvonila, som do ruky vzala fotku, ktorá mi prišla. Možno je všetko pripravené a môžem sa od niekoho dnes dozvedieť pravdu, pomyslela som si. 

„Áno?“ ozvala sa Zaira (suseda).

„Dobrý deň. To som ja, Sisi. Musím sa vás na niečo opýtať...“

„Vedela som, že prídeš. Ty si veľmi múdre dievča, to máš po svojich rodičoch... Poď ďalej!“

Tak som vošla dnu. Mala zvláštnu obývačku. Zeleno zlaté závesy až po zem, zdobené zvláštnymi znakmi a obrazmi. Presne také som mala na jedných šatách, ktoré mi prišli poštou. Na starom stole mala vázu, nejaké sochy a vedľa mala knižnicu. Na stenách viselo mnoho obrazov a portrétov, že som si ani nestíhala všetky dopodrobna popozerať. A pritom ja som odborníčka na umenie... Snáď si ich pozriem inokedy. Viac ma ale zaujímala pravda. Keď som ja zvedavá, tak ma nezaujíma nič iné, ako odpoveď.

„Čo viete o mojich rodičoch?“ spýtala som sa nedočkavo. V kútiku duše som bola aj naštvaná, pretože ona vedela naozaj toho mnoho.

„Viem viac, než si vieš predstaviť. Sľúb mi, že sa nenahneváš!“

„Sľúbim vám to!“

„Ja mám dcéru, ktorá kedysi bola len obyčajná dievčina v tvojom veku. Myslela som, že si nájde nejakého muža, ktorý bude na tom rovnako, ako aj ona. Lenže  moja dcéra Alicia spoznala mladého princa. Zo začiatku vôbec netušila, že je to princ a on to vedel. Zamilovali sa do seba  a potom jej to povedal.  Vtedy ale už Alicia čakala s ním dieťa. V krajine vtedy prebiehali vojny, ako aj teraz. Teraz to už našťastie trocha ustalo. Alicia sa stala jeho ženou aj napriek môjmu zákazu. Vedela som, že ich postihne to, čo ich postihlo.  Varovala som ich, ale oni boli bezhlavo zamilovaní.  Nemohla som nič robiť. Obaja boli donútený dieťa niekam odviesť preč, pretože by ho zabili nepriateľské jednotky. Hrozilo nebezpečenstvo a tak som  im pomohla. Dieťa som si vzala a putovala som veľmi ďaleko, do iného svetadiela.  Nemohla som ho sama vychovávať, lebo mi to nepovolili zákony. Dieťa som mala našťastie nablízku pod svojou ochranou a denne som ho chodila navštevovať...“

„To dieťa... Som ja?“ Nemusela som sa ani len pýtať, vedela som, že áno. Bolelo ma to, no aj tak som sa  prekonávala.

„Nemusím ti odpovedať. Sisi, ty vieš, aká je pravda.“ Mlčala som. Slzy mi tiekli po tvári a objala som Zairu. Bez nej by som bola úplne stratená...

„Stará mama!“ skríkla som.  Aspoň je tu jeden človek, ktorého poznám odmalička. Kde sa podeli rodičia?

„Tvoji rodičia ťa chceli len chrániť!“

„Nerozumiem tomu... Prečo mi to urobili?“

„Možno tomu teraz nerozumieš... Vži sa do tej situácie, Sisi! Predstav si to! Čo by si ty urobila?“

„Nechala by som si to dieťa a starala sa oň!“

„To dieťa by muselo byť neustále pod ochranou a nesmelo by ísť von, ani sa stretávať s kamarátmi, ani žiť plnohodnotný život ako iné deti. S rizikom, že niekto na to dieťa spácha atentát...“

„Dosť, prosím!“

„Fajn. Prepáč. Mám ťa rada! Si moja jediná vnučka...“

„A ty moja stará mama,“ povedala som a usmiala som sa.

Na chvíľu si Zaira niekam odskočila. Bála som sa, keď som v tej  tmavej miestnosti bola sama. O chvíľu prišla späť a v rukách držala veľkú škatuľu s fotkami. Tušila som už, kto je na nich...

„Chcem sa ťa na niečo opýtať... Neviem, či budeš súhlasiť,“ oznámila Zaira.

„Môžeš sa opýtať... Neboj sa, odpoviem ti,“ povedala som.

„Ten list čo ti poslali rodičia je písaný inou rečou, na akú si zvyknutá. To si  určite už stihla všimnúť...  Píšu ti v ňom veľa dôležitých vecí. Chcú ťa poznať a prajú si tvoju návštevu v ich kráľovstve a krajine. Je v tom však jeden háčik... Nesmieš  o tom nikomu hovoriť. Pôjdeš?“ spýtala sa Zaira.

„Neviem... Veď vieš, že takéto niečo si treba premyslieť. Keď to bolo naozaj také hrozné ako hovoríš, tak idem. Určite chcem zažiť nové zážitky a spoznať svoju rodnú krajinu...“ povedala som.

Od začiatku som tam chcela ísť. Iné dieťa by asi neprišlo, pretože by bolo zmätené. Ja som iná, som múdrejšia. Rozumiem tomu a chcem zažiť niečo nové.

„Pomôžem ti zbaliť tvoje oblečenie a veci do kufrov a pôjdeš so mnou ku kaderníčke. Nie, že by si nevyzerala dobre, ale zmena je život.“

„No tak teda dobre. Ale žiadne strihanie vlasov, fajn?!“

„Platí! Tak už si pohni, zavolám tvojmu otcovi, aby sem poslal súkromné lietadlo,“ povedala Zaira. To ma vážne zaskočilo. Súkromné lietadlo? Skôr som si predstavila nejaký kmeň na Madagaskare a nejakých obyvateľov v malých slamených domčekoch... Asi som svoje predstavy o kráľovstve trocha podceňovala. Možno sú moji rodičia nejaký bohatý panovníci s bazénmi a hotelmi... Čo ja viem, akí sú? Chcem ich spoznať, aj keď som na nich naštvaná...   

3.Apríl: