Part 4

Megurine Luka: 

Prečo je Yowane taká nemožná? Včera v Magickom Pohľade sa ku Kaitovi správala tak zle... Nemusí byť predsa stále tak, ako ona povie! Blue si to od nej nezaslúži. On je veľmi milý chalan, tak prečo ho provokovala? Nechcem sa do nich miešať, ale dúfam, že zistím, čo je naozaj vo veci... Bola som naozaj zvedavá, ako sa to v škole vyvinie.

Kagamine Rin:

V škole bola taká nuda...  Nie,  že by v škole bola denne nuda, ale Yowane vždy niečo zábavné trepne, ale tentoraz nič! Stále mala rukami podoprenú hlavu a jej pohľad mieril k oknu. Tak som sa zo zvedavosti otočila k oknu aj ja, aby som zistila, čo tam je... Nič, bolo ako obyčajne. Tak som jej mojou rukou mávala pred tvárou... A zasa nič! Čo sa to s tou Yowane v poslednej dobe deje?

„Héj! Prečo si ako zamrznutá? Nebuď už taká, ty moja Snehulienka!“ skríkla som na Yowane. Síce bola hodina, ale našťastie si nás nikto nevšímal. 

„Nič sa nedeje! Všetko je v pohode, Rin...“ odpovedala Yowane. Usmiala sa... Nikdy som nevidela Yowane s takým šťastným výrazom. Iskry v jej očiach sa proste nedali prehliadnuť! Ja ten pocit veľmi dobre poznám...  Zamilovala sa! Ale kto to len môže byť? Hm... Yowane ma raz privedie z toľkého rozmýšľania  do hrobu.

 „Tak?! Kto to je?“ spýtala som sa jej. Otočila sa, vyvalila na mňa oči a zodvihla obočie, akoby som povedala vtip, na ktorom sa nikto nezasmial. Tvárila sa, akoby nevedela, čo sa jej pýtam. V tej chvíli ako zázrakom sa objavil v triede Blue...  Vtedy sa však jej líca sfarbili do  červena a sklopila pohľad. Už som sa snáď ani Yowane ďalej nemusela pýtať, kto to je...

 „Áu!“ skríkla som nahlas. Yowane ma silno drgla, tak som sa na tej mojej  stoličke zvíjala od bolesti. Viem, čo to malo znamenať... Tým mi chcela dať najavo jej strach z toho, že by som to povedala Kaitovi. Yowane vstala z miesta a pomalým krokom sa k nemu blížila... Všimla som si, že ho Yowane potiahla za kravatu a vyviedla ho von z triedy,  ďalej som už nič nepostrehla.   

Yowane Haku: 

Celý deň v škole som myslela iba na Kaita. Prečo je to tak?  Veštkyňa  Rin všetko odhalila! Tak ale no nevadí, aspoň to nedusím všetko v sebe. :P Veľmi som sa vtedy naštvala, že to až  bolo na mne vidieť. A Rin ešte na mňa tak divno pozerala... Zrazu nečakane vošiel do triedy Blue. Pozrela som sa mu do tváre, ale ako sa on pozrel na mňa, tak som svoj pohľad  od neho ihneď odvrátila. No ešte som mu dlžila jedno vysvetlenie... Alebo nie! Rozhodla som sa, že mu budem naďalej robiť zle, veď  som  predsa crazy Yowane! Ako som sa k nemu približovala, on sa hneď na mňa milo usmial a pozdravil ma. Aby nebol taký trápny, tak som sa usmiala aj ja, ale dosť posmešne a povrchne. Určite sa mu tej môj úsmev musel zdať naozaj odstrašujúci, ale jeho pohľad vravel niečo iné...  

„Čau Yowane, chcem sa ťa niečo opýtať,“ povedal Blue. Vyzeral naozaj vystrašene. Videla som, ako sa mu podlamovali kolená. Čo sa nikdy nerozprával s dievčaťom? Alebo mu preskakuje? Ja viem, som krutá. Ale keď on je taký zlatý... Správala som sa k nemu, ako keby som mala len päť rokov. Mala som v sebe zmiešané pocity. Nevedela som, či som sa bála, či som bola až po uši zamilovaná a či som bola naštvaná...

„Ále... Niekto tu niečo hovoril?! Aha, modrý  zmoknutý potkan... Čo chceš?“ opýtala som sa. Fakt ma mrzelo, že som mu to povedala, ale tak toľko emócií som v sebe mala, že by som ho najradšej roztrhala! Alebo možno zjedla... Vlastne ja potkany nejem, takže... On ale nie je potkan. Je veľmi zlatý  a milý chalan. Všimla som si, ako sa mu červenala tvár. Skoro som  sa od smiechu váľala po zemi, ale potom mi došlo, že som sa červenala aj ja... Trapas ako  hrom!  Pozerali sme sa na seba, ako keby sme spadli z neba. Nechcela som tam ale potichu stáť ako nejaký trpaslík v záhrade, tak som ho  slabo potiahla za kravatu a vyšli sme spoločne na chodbu.  Vyzeralo to, akoby som ho chcela zaškrtiť. Ale zase až tak „vražedne“ to nevyzeralo, hahah! Položil mi ruky na plecia  a vyzeralo to, ako keby bol veľmi nahnevaný...  

„Yowane, čo zlé som ti spravil? Veď sa sotva chvíľu poznáme a ty mi robíš zle... Ja som si myslel, že si v pohode dievča...“ povedal Blue. Túžila som ísť niekde ďaleko, preč zo školy... Niekde, kde by som sa nemusela pozerať do jeho smutných očí. Vedela som, že keby som odišla, tak by zosmutnel. Nevedela som však, čo ďalej. Po prvý krát som spravila niečo, čo je podľa mňa naozaj trápne... Ospravedlnila som sa!

„Prepáč Blue, ja... Hm... Nezačneme odznova?“ s úsmevom som mu odpovedala. Myslela som si, že keď mal prísť do skupiny nejaký debil, tak to bude nejaký namyslený a trápny narcis, ale mýlila som sa! On je úprimný a ja svoje city naopak vôbec  neviem vyjadrovať. Tak to sme sa my dvaja  teda  fakt  našli!

„S radosťou! Dúfam, že ťa viac spoznám... Tak ahoj, musím ísť do triedy,“ povedal Blue a rýchlim krokom sa pobral preč. Cítila som, že bol vystrašený. Ale z čoho?! 

Blue:

Vtedy v škole som ihneď zamieril k ich triede. Išiel som pomalým krokom, pretože som rozmýšľal nad včerajškom...  Ja rozmýšľam vždy a všade, no ešte radšej však snívam. Niekedy o možnom, inokedy o nemožnom... Napadli ma všelijaké zvláštne myšlienky, ktoré som chcel v tej chvíli niekomu povedať, ale nepovedal som.  Keď som vošiel do triedy, zazrel som Yowane. Pozrela sa  mi do očí. Pomyslel som si, že je naozaj zlatá!   Celý deň som rozmýšľal nad Yowane. Zvláštne... Veď keby Miku chcela, tak  v pohode aj  opustím skupinu, ak to Yowane poteší. Miku ma upozorňovala, že Yowane zo záhadného dôvodu nenávidí chalanov. To je ale smola! Nevydržím skúšať v prítomnosti niekoho, kto mi znepríjemňuje život. Ale predsa o Yowane si ja aj tak nemyslím, že by mi znepríjemňovala život. Práve naopak! Dnes sme sa spolu rozprávali a dosť išlo o city... Takmer som si pred ňou vylial celé svoje srdce, ale ona  nepovedala nič  úprimné.   Za tie jej tajomné pohľady to ale rozhodne stálo! Všimol som si, že sa mi trochu podlamovali kolená... Čo trochu?! Skôr veľmi... Ona si to asi aj všimla, ale nedala to najavo.  Chcel som sa prepadnúť pod zem z toho, že som sa tak bál. Asi sa mi páči... Vlastne určite sa mi páči, veď ona je taká skvelá... Naozaj neviem, čo cítim. Nechám to na osud! :)

Hatsune Miku:

Trápilo ma, že spolu dobre nevychádzajú. Vlaste ja si myslím, že teraz sa už  asi udobrili, pretože   Yowane a Blue...  Proste dnes  sa stalo niečo čudné...  Cez hodinu dejepisu, na ktorej bola aj Rin, som s ňou trošku klebetila. Povedala mi, čo sa s nimi stalo cez prestávku. Neverila som vlastným ušiam! To že sa stalo?! Klobúk dolu, Yowane sa vážne zmenila... 

„Miku, ja nechcem hrať v tom školskom prestavení pre idiotov, už ma to nebaví!  Teraz mám na pláne iba jedno, musíme ísť spoločne  prihlásiť  skupinu do školskej súťaže... Pôjdeš so mnou po tejto hodine sa zapísať na ten zoznam?“ nečakane mi oznámila Rin. Nevedela som, že to predstavenie Rin vzdá, veď vždy by pre to predstavenie aj zabíjala...  Nerozumiem, prečo to vzdala?

 „Ale ako nájdeš za teba náhradu?“ opýtala som sa jej. Ona ja hneď usmiala a oči jej žiarili šťastím...

„Veľmi ľahko... Pôjde Luka! Tak teda ideš už sa zapísať?“ spýtala sa ma Rin. Tak to som sa usmiala aj ja. Ten pocit, že budem vystupovať s mojimi najmilšími, sa nedal vtedy ani len opísať. Viem si ju živo predstaviť!

„Tak poď, Rin...“ poznamenala som. Išli sme sa teda zapísať. Celé natešené sme stáli pred nástenkou s perom v ruke. Juchuchú, budem hrať na klavíry, Luka bude spievať  a hrať na gitare, Blue na akustickej, Yowane na bicích a Rin to skúsi na basovej gitare. Už-už som napísala náš názov skupiny, keď tu zrazu... Za nami stála naša nočná mora, Black Rock Shooter!  

„Vy chcete ísť škriekať?! Nemáte na mňa, ja som už všade známa svojím vlastným rockovým srdcom, vy nemôžete ísť spievať! Ste úplne paranoidné?!“ začala kričať BRS. Len tak mimochodom, tú skratku sme vymysleli  už dávno s Yowane...   To však nebolo všetko... Drgla ma tak silno, že som omylom popísala takmer celú nástenku perom.  BRS je však od nás staršia a všetci majú pred ňou rešpekt, pretože je taká drsná, že by aj spáchala na našu školu bombový atentát. Tak sme si ju nevšímali a veľkými písmenami sme napísali na nástenku ku skupinám „VOCALOID“...    Cítila som v sebe strach. Verila som, že  Rin tiež...  Keď človek bojuje, môže prehrať, ale ak sa vzdá, tak už prehral!  To znamená, že by sme  sa nemali vzdať...