Sisi & Freddy 1.časť
Tento príbeh sa týka mňa, Sisi. Bola som úplne normálne dievča. Až na to, že v mojom živote je ešte niekto. Niekto, koho by som nevymenila za nič na svete, moje dvojča – Amelia. V školských časoch bola naozaj populárna a veľmi pekná. Možno som jej trochu závidela, možno nie. Ona mala dlhé rovné blond vlasy, modré oči, perfektnú postavu, dobre sa učila, skvelých priateľov, perfektný hlas, skvelý štýl obliekania, chalani sa na ňu lepili ako včely na med... Nemusela robiť nič, vždy vyzerala perfektne. Všetci ju volali Amy, čo sa mne vôbec nepáčilo. Nesmela chýbať na žiadnej párty, rodičia ju zbožňovali. A ja?! Vždy som si kládla otázku, prečo práve ja musím byť po otcovi? Na prvý pohľad som bola ako nejaká škaredá, sivá myš. Ryšavé kučeravé vlasy som si nikdy nevedela poriadne rozčesať... Nenávidela som svoju tvár posiatu pehami a ten fakt, že som musela nosiť okuliare ma naozaj štval. Keďže som vždy nosila tmavé a nemoderné oblečenie, tak o mňa chalani ani len nezakopli. Cez to všetko mám stále Amy najradšej! Najlepšia priateľka, ktorá mi pomáhala, vždy sme si rozprávali tajomstvá, pomáhali sme si. Podľa nej som bola človek, čo rád pomáha ľuďom. Raz sa mi vďaka tejto mojej vlastnosti zmenil život. Z outsiderky na obľúbené dievča.
Väčšinou som sa sama prechádzala parkom, alebo som chodila na hodiny klavíra. Vtedy bolo pekné počasie, tak som si chcela ísť sadnúť na lavičku do parku. Tešila som sa z jari, z krásnej oblohy nado mnou. Ako obyčajne, prechádzala som sa pri voňavých a rozkvitnutých stromoch, započúvala som sa do štebotavého spevu vtáčikov... Zrazu som začula plač. Nie detský plač, ale plač niekoho, kto je starší. Tušila som, že sa niekomu muselo stať niečo zlé. Chcela som tomu človeku len pomôcť, tak som chcela zistiť, odkiaľ sa šíri ten plač. Prešla som cez stromy a zazrela som chlapca s rukami na tvári , ako plače na lavičke. Nerozmýšľala som nad tým, hneď som si k nemu prisadla. Akoby som ho už niekde videla... Jasné! Pozrela som sa mu do tváre a koho neuvidím?! Najkrajšieho chalana na škole! Všetky baby sa o neho trhali, dokonca aj moja sestra Amelia. Neváhala som sa ho opýtať:
„Ahoj... Čo sa deje? Prečo plačeš? Vieš, že mne to môžeš povedať...“
„Nechcem o tom hovoriť, je to príliš zložité...“ povedal so slzami v očiach. Vedela som, čo robiť v takých situáciách. Amy bola často smutná, mne sa vždy zdôverila, aj keď nechcela.
„Vieš, že mne to naozaj môžeš povedať! Nie som ten typ dievčaťa, čo vie len ohovárať a vyzrádzať tajomstvá... Prosím, povedz mi to! Aspoň sa ti uľaví... Keď to nikomu nepovieš a budeš tu takto celý deň plakať, bude ti ešte horšie! Ver mi, poznám to...“ Bolo mi ho nenormálne ľúto. Mne sa nepáčil, ale nerada vidím ľudí smutných a utrápených.
„Tak teda fajn... Poznáš Sarah? Chodí k nám do školy...“ spýtal sa ma.
„Nie. Kto to je?“ Naozaj som ju nepoznala. V škole som poznala len Amy, jej kamošky a spolužiakov. Nikdy ma nezaujímali tí pokrytci. Mala som sestru Ameliu, to mi vtedy úplne stačilo.
„Hmmm... Sarah... Jediné dievča, ktoré som mal naozaj veľmi rád a ...“
„Pokračuj!“
„Včera sa so mnou rozišla. Vraj stretla lepšieho...“ Už nemohol ďalej rozprávať, puklo by mu srdce. Rozchody niekedy bolia... Amy už chodila s toľkými, že som si naspamäť zapamätala, ako mám utešovať ľudí, ktorý sa práve s niekým rozišli.
„No tak, neplač... Dievčatá ešte prídu a odídu. Nemusíš sa pre to trápiť, život ide ďalej...“ Objala som ho. Vyzeralo to fakt komicky! No cítila som, že potreboval objatie, ako aj takmer všetci smutný ľudia.
„Dúfam, že to nikomu nepovieš!“
„Môžeš sa spoľahnúť. Keď budeš potrebovať pomoc, kedykoľvek ti pomôžem.“
Ako som to dopovedala, tak sa na mňa usmial a povedal:
„Ďakujem, že mi pomáhaš, že si tu... Ostatné by túto situáciu len využili, ale ty si iná, si lepšia...“
„Nemáš za čo. Naozaj sa už netráp, nestojí ti to za to. To, že som ťa tu dnes videla, bude naše tajomstvo, OK?“
„OK. Ako sa voláš?“
„Sisi. A ty?“
„Ja som Freddy...“
„Tak... Ja už musím ísť domov, ahoj!“
„Ahoj, uvidíme sa zajtra v škole...“
Nerozumela som tomu „zajtra v škole“. Cestou domou som sa trochu nad tým rozhovorom s ním zamýšľala... Hneď ako som prišla domov, prihlásila som sa na facebook a písala si s Amy. Amy nebola doma, ale u nejakej jej kamarátky, tak som sa len vyzvedala, kde a s kým je... Po pol hodine mi prišla nová žiadosť o priateľstvo. Freddy! Zo zvedavosti som sa pozrela na jeho profil a prečítala som si jeho posledný príspevok. „Som šťastný, len vďaka tebe! ♥“ Myslela som si, že má znova nejakú inú... Priala som mu to. Zrazu mi od neho prišla správa...
F: Ahoj Sisi. :-)
S: Čaw... Ako sa máš? Je ti lepšie? :-)
F: Mám sa super... A ty?
S: Tiež... Čo robíš?
F: Rozmýšľam nad niekým...
S: Znova nad Sarah? :-)
F: Nie... Nad tebou... Mohli by sme ísť spolu niekedy von? :-)
S: Jasné, prečo nie? A kedy?
F: Neviem... Kedykoľvek budeš mať čas...
S: Vždy mám čas! ;-)
F: Potom v škole sa ešte dohodneme... Platí? :D
S: Platí! :P
Započula som, akoby niekto vošiel do mojej izby. Amy!
„Ahooooj sestrička! Čo porábaš?“ opýtala sa ma Amy. Hneď so vedela, že niečo potrebuje, to pre ten tón v hlase...
„Nič... Vlastne... Píšem si s niekým...“
„Ukáž? S kým? Tak to nech ťa ani nenapadne! Freddy? Ty si s ním píšeš?!“ Takmer sa z údivu udusila. Prečo ju tak prekvapilo, že som si s ním písala? Chcela som to zistiť.
„Prečo nie? Prečo si s ním nemôžem písať? Halló!“
„Lebo! Chodil s tou čudnou Sarah...“
„Prečo čudnou? Kto je vlastne Sarah?“
„Moja rivalka a nepriateľka! Preto si nič s Freddym nezačínaj, lebo ho chcem ja! Nie, že by som bola do neho blázon, ale chcem sa pomstiť Sarah... Rozumieš, Sisi?“ Tak v tom som ju určite podporovať nechcela. Aby znova niekto ublížil Freddymu... Niekto, kto je moje dvojča!
„Ale Amelia, ja som s ním len kamarátka...“
„Kamarátka? Nie som slepá. Prečo by ste si potom spolu písali?“
„Neviem. Prečo keď si s ním píšem, tak si hneď myslíš, že s ním chodím?“ Do Freddyho som nebola vôbec zaľúbená. Veď ako by som aj mohla? Taká škaredá sivá myš, za akú som sa považovala, si nemohla vyberať.
„A vieš, že ani neviem?!“
„Prosím, Amelia, dovoľ mi priateliť sa s ním. Ty môžeš mať ktoréhokoľvek chalana, ja nie...“
„Fajn... Veď si moja sestra a mám ťa najradšej na svete, ty moje trdlo! A... Akože ty nie? Chceš povedať, že si škaredá? No poď so mnou, obleč sa...“ Znova mala nejaký divoký nápad. Nevedela som, čo mala za lubom, ani som to nechcela vedieť. Tak som išla s ňou. Ako prvé sme navštívili kaderníctvo. To, kde denne chodila Amy, aby mala ešte krajšie vlasy.
„Čauko Hayley, toto je moja sestra, Sisi. Nespravila by si jej, prosím ťa nejaký účes, z ktorého by odpadli všetci chalani?“ Pravdupovediac to trošku Amy prehnala, nevadí...
„Jasné, posaď sa u nás Sisi...“ Vždy som ku kaderníčke chodievala len na podstrihnutie vlasov. Zbytočné žehlenie, lakovanie, kulmovanie a vyčesávanie som nikdy nepodporovala. Zdalo sa mi to gýčové a detinské. Hayley mi všelijako tie vlasy strihala, dokonca aj žehlila a všeličo iné. Úplne mi zmenila vlasy... Predtým to boli kučeravé vlasy hrubé ako drôty, potom rovné a hladké vlasy.
„Ešte ideme o sedemnáste poschodie vyššie, ku kozmetičke... Tá ťa zmení na nepoznanie, uvidíš!“ Počula som aj jej nadšenie v hlase. Určite ju to napĺňalo šťastím, že ma mohla zmeniť. Som jej za to vďačná. Normálne som sa vôbec nemaľovala. Kozmetička mi vytrhala obočie, naniesla make up, perfektne mi namaľovala oči a nechty. Pozrela som sa do zrkadla...
„Žiadna zmena...“ povedala som zo srandy. Naozaj som vyzerala ako tie Amelinine kamarátky, alebo ako nejaká Hollywoodska celebrita. Možno áno, možno nie. Jediné čo viem je, že som nevyzerala ako obyčajná, nenápadná Sisi.
„Nerob si srandu, ešte ideme do nákupného centra...“ Vôbec sa mi tam nechcelo. Únava ma nejako brzdila. S Amelininou pomocou som tú zmenu nejako zvládla.
„Ako si spokojná so zmenou, sestrička? Však som odviedla skvelú prácu?“ Ticho je niekedy lepšie, ako hluk. Ostala som ticho ako ryba. Od úžasu som skoro odpadla. V niečom mala Amy predsa len pravdu... Každý ma svoje negatíva, ale aj pozitíva.
„Odteraz si začni žehliť vlasy, lebo ti ich ostrihám na ježka!“ zažartovala Amy. Domov sme sa v ten deň vrátili neskoro večer...
Deň potom sa mi vôbec nechcelo vstávať do školy. Obliekla som si tie nové handry , ktoré mi kúpila sestra. Ponáhľala som sa do školy, tešila som sa na Freddyho. V škole som ho videla, ako sa stále obzeral. Asi len niekoho hľadal... Naraz sa pozrel na mňa a ihneď ku mne pribehol.
„Ahoooj... Čo sa to stalo s tvojimi vlasmi?“
„Nič, len moja sestra ma dala trocha do parády...“
„Všimol som si... Takmer som ťa tu nenašiel!“
„Viem, to je moja chyba... Asi som to nemala pripustiť, veď vyzerám ako pako.“
„Nevyzeráš! Vyzeráš úžasne. Ozaj...Išla by si dnes so mnou do kina?“
„Ešte neviem... Podľa toho, na aký film?“
„Dnes dávajú taký horor...“
„Horory nenávidím! Sú hrôzostrašné!“
„O to mi ide... Som zvedaví, či sa budeš báť... Tak ideš?“
„No tak teda dobre... Prehovoril si ma!“
„O šiestej prídem pre teba... Môže byť?“
„Fajn. Len dúfam, že to nebude nič strašné...“
„To si píš, že bude!“
Spomínam si, kino dopadlo naozaj úžasne... Smiala som sa na tých momentoch, kedy on plakal. Vážne divné... Potom sa začal smiať aj on.
"Máš krásny smiech..." povedal Freddy.
"Naozaj? Vieš z koho si rob srandu Freddynko!" Potom som sa smiala ešte hlasnejšie.
"Nie... Mne sa naozaj páči, keď si šťastná... Keď si šťastná so mnou..."
Ako to povedal, sklopila som pohľad. Netušila som nič, cítila som sa zvláštne. Zmiešané pocity v srdci... Predtým, keď som Freddyho nepoznala, som tie pocity nepoznala. S ním som sa naozaj cítila zvláštne...
Po roku sme boli najlepší priatelia, na život a na smrť. Hrali sme spolu futbal, skejtovali sme sa, chodili sme na výlety, do kina, alebo sme celé dni boli u neho. Nikdy sme si nechceli pripustiť, že by medzi nami mohlo byť niečo viac... Tým citom sme sa vyhýbali. Ja som sa ich bála ako čert kríža. Predsa som len o nich vedela... Spoznala som lásku k nemu. Strach z odmietnutia a z neopätovaných citov mi nedovolil to dávať von na vzduch...
Prešli štyri roky.. On tiež pochopil, že priateľstvo medzi nami nemôže vydržať dlho. Raz večer sme išli spolu na večeru.Išiel ma odprevadiť až k našej bráne. Už som mala kľúče v ruke, keď ma chytil za ruku, prešiel mi rukou po vlasoch a zadíval sa mi do očí... Oči mu iskrili, jedna radosť.
„Prosím, neodchádzaj!“ povedal.
Vedela som, čo chcel urobiť. Neodolala som mu... Zatvorila som oči a naše pery sa dotkli. Akoby sa zastavil čas! Dlho sme sa bozkávali... Môj prvý bozk, s prvým a posledným kráľom môjho srdca. V tej chvíli som ho vážne zbožňovala. Bola som ako v siedmom nebi...
V ten večer ma požiadal o ruku, ja som neodmietla. Sobáš bol úžasný, niečo neopísateľné. Do teraz žijeme šťastne, čakáme spolu dieťa. Pomáhame si, rozumieme si a máme sa radi. Ale s Ameliou to tak nie je. Niekedy je krása zlá. Vďaka tomu, že bola taká pekná, chlapi to využívali. Amy sa zamilovala do nesprávneho... Úplne jej poplietol hlavu a robila to, čo jej kázal. Raz jej kázal, aby si vzala drogy... Búrlivý život plný zábavy, alkoholu a cigariet... Taký žila kedysi Amelia. Rodičia ju preto vyhodili z domu. Bola odkázaná len na moju pomoc. Zaviedla som ju do protidrogového a dnes je už zdravá. Každý týždeň som ju chodila navštevovať a podporovala som ju. Som šťastná, že sa z toho pekla dostala. Neskôr stretla aj ona muža svojich snov... Vie o jej minulosti, preto jej pomáha zabudnúť. Nie je vždy dôležité to, ako vyzeráte. Nerobte si z toho až takú ťažkú hlavu. Dôležité je srdce. Každý nájde v živote svoju lásku, ak má otvorené oči... Amelia ju našla, ja som ju našla. Amelia je to najvzácnejšie, čo mám. Budem tu pre ňu naveky, nech sa deje čokoľvek!